THE GATHERING existovali aj predtým, než sa k nim pripojila Anneke van Giersbergen, tak ako IRON MAIDEN existovali ešte pred Dickinsonom, či PANTERA pred Anselmom. Všetky tieto a mnohé ďalšie s podobným osudom, to boli kapely, ktorých skladateľstvo sa odohrávalo mimo speváckeho postu, no ktoré museli osobu za mikrofónom vymeniť, aby našli kohosi charizmatickejšieho, kto ich hudbu posunul nad hladinu toho, čo obvykle s hudbou urobia (nielen technicky) priemerní speváci. Keď táto, hoci nie úplne kľúčová, no nesmierne dôležitá osoba neskôr na svoj post rezignovala, kapely to riešili rôzne. Mnohé odchod svojho „druhého“ speváka neprežili (hľa, PANTERA), iné sa rozhodli ponad latku prehodiť kohosi nového (hľa, IRON MAIDEN), lupou by ste však museli hľadať skupiny, ktorým sa podarilo svoju predošlú ikonu zatieniť niekým novým, neznámym. V tejto chvíli mi nenapadá žiadna. Keď sa Anneke van Giersbergen rozhodla opustiť THE GATHERING, túžba tvoriť hudbu u ostatných členov prevážila a rozhodli sa vydať cestou hľadania novej frontwoman. Môžme hádať, a aj tak si myslím, že uhádneme, ak skonštatujeme, že aj THE GATHERING boli natoľko realistickí, aby si uvedomili, aké náročné to bude a aká drvivá je šanca, že sa to nie celkom podarí. O to viac šokoval výber novej vokalistky, ktorá je v prvom rade Anneke na prvé počutie značne ovplyvnená a až v tom druhom stojí sama za seba. Výsledok dopadol tak, že ak to s „The West Pole“ vydržíte dovtedy, kým príde k tomu druhému radu, dočkáte sa odmeny.

„The West Pole“ je po dvoch predchádzajúcich mäkších albumoch návratom k rockovej energii a hneď z úvodu padne dokonca aj tabu rýchleho našľapaného tempa, na ktoré by sme u Holanďanov už takmer aj zabudli. Ďalšou zmenou po jednoduchšom a pesničkovom „Home“ je príklon k progresívnejším aranžiam, ako keby práve kompikovanejšie počítanie dôb, aranžérske plánovanie a nápaditá dramaturgia boli tým receptom, ktorým chcú René Rutten a jeho družina odviesť pozornosť od toho, že „The West Pole“ je ohnivým krstom mikrofónového postu novej tváre Silje Wergeland. Tá zo seba zrejme len tak ľahko nezmyje spomínanú ciachu Annekinho klonu, určite nie týmto albumom. Po znásobených posluchoch však prichádza konštatovanie, že nespočetné množstvo kapiel pri výmenách spevákov dopadlo oveľa horšie. Ostatne, problém Silje nie je ani príliš v tom, že by sa na Anneke podoba hlasom. Počuť z nej skôr silný vplyv svojej predchodkyne. Vystavanie melódii, pomaly plynúce frázy, vrstvenie a harmónie hlasu sú naozaj miestami až príliš tradičné, ako sme si na ne za tie roky u THE GATHERING zvykli. Počúvanie „The West Pole“ sa tak veľmi jednoducho môže stať uvažovaním nad tým, ako by tie isté skladby naspievala Anneke, prípadne, aké iné by mohli byť, kebyže kapela zvolí úplne opačný prístup, napríklad si vyberie folkovú speváčku, ktorá s rockovou, nieto metalovou hudbou nemá skúsenosti vôbec. V dvoch skladbách príde aj na dva ďalšie hlasy, ktoré tento typ úvah ešte viac podporia. Až „Pale Traces“ predvádza, aké je to mať ozajstný klon Anneke za mikrofónom – Mexičanka Marcela Bovio sa vo svojej domovine dokonca venuje vystúpeniam, na ktorých spieva staré skladby THE GATHERING priam revivalovsky. Jej skutočným prínosom je tak najmä netradičná španielska verzia „Pale Traces“ na EP „City From Above“, ktoré vyšlo zároveň s novým albumom. Naopak, „Capital Of Nowhere“ je oveľa zaujímavejšia. O hosťujúcej Anne van den Hoogen by sa dokonca dalo povedať, že vytvorila Silje veľmi vážnu konkurenciu.

THE GATHERING aj tentoraz priniesli doteraz najväčšiu devízu, ktorou doteraz zvyšovali hodnotu každého svojho albumu. V ničom sa neopakujú, prinášajú úplne nový hudobný prístup a posúvajú sa ďalej. Či už sú to spomínané aranžmány, či tenší a útlejší zvuk – stoja minimálne za vypočutie. Bez Anneke van Giersbergen už zrejme nikdy nebudú tou istou kapelou ako predtým. Jej nahradením však našťastie neklesli tak hlboko, ako sme si za posledné roky u spriaznených kapiel mohli zvyknúť.